Teória filmu sa prvýkrát objavila v Indonézii v 50. rokoch 20. storočia, keď sa film stal populárnym medzi ľuďmi.
Teória filmu v Indonézii sa rýchlo vyvinula v 80. rokoch, keď mnoho univerzít otvorilo programy filmového štúdia.
Jednou z veľkých postáv v teórii indonézskeho filmu je Arifin C. Noer, známy ako režisér a filmový kritik.
Indonézska teória filmu sa často zameriava na sociálne a politické aspekty vo filme.
Koncept chuti alebo pocitu sa často považuje za dôležitý v indonézskej teórii filmu a často sa používa na opis zážitku publika.
Indonézska teória filmu často zvažuje kontext kultúry a histórie pri interpretácii filmu.
Koncept postkolonializmu sa často používa v indonézskej teórii filmu na opis vzťahu medzi Indonéziou a jej koloniálnymi krajinami.
Indonézska teória filmu často zdôrazňuje úlohu žien vo filme, a to ako hlavná postava aj ako scenár a scenár.
Koncept miestnej múdrosti sa často používa v teórii indonézskeho filmu na opis jedinečnosti indonézskej kultúry pri interpretácii filmu.
Niektoré indonézske filmové teórie sa viac zameriavajú skôr na technické aspekty filmu, ako je kinematografia a zvukový dizajn, než v naratívnych alebo sociálnych aspektoch.
