Utilitarianizmus je etická teória, ktorá uvádza, že správna činnosť je činnosť, ktorá prináša najväčší úžitok pre počet ľudí.
Koncept utilitárstva bol prvýkrát predstavený britským filozofom Jeremym Benthamom v 18. storočí.
Bentham rozvíja zásadu utilitárstva tým, že navrhuje myšlienku, že ľudské šťastie je hlavným cieľom ich existencie, a každá akcia sa musí merať na základe jeho pozitívneho vplyvu na ľudské šťastie.
V kontexte Indonézie sa utilitárstvo používa v mnohých verejných politikách, napríklad pri rozvoji infraštruktúry a ochrane životného prostredia.
Aplikácia utilitárstva v politikách rozvoja infraštruktúry je možné vidieť z úsilia vlády o zvýšenie dostupnosti a pohodlia verejnej dopravy, od ktorej sa očakáva, že zlepší blaho komunity.
Medzitým sa uplatňuje utilitárstvo v ochrane životného prostredia z úsilia vlády o zníženie emisií skleníkových plynov a zlepšenia kvality ovzdušia, ktoré sa očakáva, že celkovo zlepší blaho človeka.
V Indonézii sa však objavila aj kritika utilitárstva, najmä v kontexte ľudských práv a sociálnej spravodlivosti.
Niektorí kritici považujú utilitárstvo za príliš zamerané na výhody väčšiny a ignorujú záujmy menšiny.
Kritici okrem toho tiež zdôrazňujú problém merania výhod a strát, ktoré je často ťažké objektívne zmerať.
Napriek tomu utilitárstvo zostáva jednou z dôležitých etických teórií v indonézskom kontexte a používa sa ako sprievodca v mnohých verejných politikách.
